Cisárovná Sissi - život v nádhere, ale bez lásky
Karel Richter
Zánik monarchie na pozadí panovníckeho vzťahu
Rakúska cisárovná Alžbeta, manželka Františka Jozefa I., zavraždená v októbri 1898 na ženevskom nábreží talianskym anarchistom, bola jednou z najzaujímavejších žien, ktoré kedy nosili rakúsku cisársku korunu. Narodila sa v mníchovskom paláci rodu Wittelsbachovcov na Vianoce roku 1837 ako najmladšia dcéra princa Jozefa Maximiliána Bavorského. Tento vysoko urodzený pán si v rozpore so zvyklosťami svojho rodu aj stavu vôbec nezakladal na parádnych uniformách, prepychu vládnych sídel ani na dvorných ceremóniách. Žil s rodinou na vidieckom zámku Possenhofen, kde sa mohol venovať lovu a pozorovaniu nádhernej horskej prírody a večer posedávať s bodrými Bavorákmi v krčmičke pri pive. Alžbeta zdedila jeho povahu aj záľuby. Nikto by nepovedal, že jej osudom je stať sa cisárovnou. Je však otázka, či by si to vôbec priala, keby vedela, čo to stojí. Už ako dieťa si získala priazeň ľudí peknou tváričkou a roztomilým, bezprostredným správaním. Otec ju viedol k tomu, aby sa nijako nevyvyšovala nad obyčajných vidiečanov. Napriek nesúhlasu vychovávateľky jej dovoľoval hrať sa a blázniť spolu s vidieckymi deťmi, čo ani matka, vojvodkyňa Ľudovíta, nevidela veľmi rada. Brával ju so sebou na turistické aj lovecké potulky. Naučil ju hrať na citaru, svoj obľúbený hudobný nástroj. Vášnivo rada jazdila aj na koni, čo zodpovedalo otcovej predstave o dcérinom prirodzenom, zdravom vývine. Vyrástla z nej naozaj nápadne krásna, pružná dievčina s iskrivým temperamentom.
Hra osudu
O jej staršiu sestru Helenu, rovnako pôvabnú a prívetivú, aj keď nie takú krásnu mladú dámu, sa v istom období začala zaujímať jej teta Žofia, matka mladého rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Bola to svojhlavá, rozkazovačná potvora, ktorá vládla namiesto svojho syna. Ona sa rozhodla, že je na čase, aby sa oženil. Princezná Helena sa jej zdala zo všetkých stránok najvhodnejšou partiou. Prvé stretnutie budúcich snúbencov, ktorí sa ešte vôbec nepoznali, sa dohováralo zložito. Malo k nemu dôjsť 16. augusta 1853 v cisárskom kúpeľnom letovisku Ischl. Na verejnosti sa začali objavovať správy o skorom zasnúbení cisára Františka Jozefa. Vtom sa do celého prípadu znenazdania zaplietla sedemnásťročná Alžbeta, ktorú každý pokladal za nedospelé dieťa a nikto ju nebral na vedomie. Priebeh zoznámenia Františka Jozefa I. a Alžbety je hádam každému známy z rakúskeho výpravného filmu Sissi, preto len stručne pripomenieme, že sa udialo v Ischli cestou na pytačky s princeznou Helenou. Mladý cisár bol natoľko uchvátený krásou a bezprostrednosťou mladej dievčiny, ktorú náhodou zbadal po ceste do cisárskej rezidencie, že zabudol na celý svet. Namiesto predpokladaných zásnub s Helenou sa zaujímal o jej mladšiu sestru. Návšteva by bola veľkým škandálom, keby arcivojvodkyňa nezhodnotila situáciu a nedohodla s vojvodkyňou Ľudovítou tiché zrušenie dohodnutého zasnúbenia a nezačala pripravovať svadbu s Alžbetou. Mylne však predpokladala, že sa jej podarí mladú nevestu omotať si okolo prsta. Jej autorita a mocenské postavenie cisárovnej matky nemali byť nijako ohrozené.
Zásnuby a svadba vo Viedni
Oficiálne zasnúbenie Alžbety a Františka Jozefa sa slávilo 18. augusta 1853, v deň snúbencových 23. narodenín. Vo Viedni sa však konali veľké prípravy na zásnuby s princeznou Helenou. O zmene v osobách snúbeníc sa nič nevedelo. Keď o tom prišla správa z Ischlu, najprv to vyzeralo, že niekto omylom uviedol chybné krstné meno. Než sa všetko vysvetlilo, uplynul celý týždeň. Až 24. augusta uverejnili Viedenské noviny na titulnej strane správu: " Jeho c. a k. apoštolské veličenstvo, náš najmilostivejší pán a cisár, požiadal počas svojho najvyššieho pobytu v kúpeľoch Ischl o ruku dcéry ich Kráľovskú Výsosť, vojvodu Maximiliána Jozefa a vojvodkyne Ľudovíty, rodenej kráľovskej princeznej bavorskej, princeznej Alžbety Amálie Eugénie, vojvodkyne bavorskej. Po dovolení kráľovských rodičov, Jeho Veličenstva Maximiliána II. Bavorského, ako i najmilostivejšej matky nevesty, bolo zasnúbenie uskutočnené. Požehnanie Všemohúceho nech spočíva na tento cisársky dom a mocnárstvo oblažujúce udalosti." Celá rodina bavorského princa Maximiliána sa 20. augusta 1853 vypravila loďou na cestu do Viedne. Budúca cisárovná bola všade triumfálne vítaná. Na viedenskom predmestí Nussdorf ju čakalo slávnostné stretnutie s budúcim manželom. Prístav bol vyzdobený kvetmi, na tribúne sa zhromaždili predstavitelia vysokej šľachty a všade naokolo sa tiesnil mnohotisícový dav. Alžbetu so sprievodom vítali rany z diel, hlučné pochody vojenských kapiel, hlahol zvonov a ohlušujúci jasot. Mladý cisár ju láskyplne privítal nežným objatím a bozkom. Dojatá snúbenica si vreckovkou utierala slzy šťastia. V záplave bielych ruží, ktoré zdobili prístav, sa v ružových atlasových šatách s diadémom, s hustými gaštanovými vlasmi vynímala ako rozprávkovo krásny, takmer nadpozemský zjav. Cestu do Schönbrunnu lemovali husté davy Viedenčanov, ulice boli vyzdobené kvetinami a kobercami, miestami sa týčili slávobrány. Do vnútorného mesta vchádzal sprievod cez novopostavený most, nazvaný Alžbetin. Alžbeta sa spolu s Františkom Jozefom viezla v pozlátenom koči, obklopenom vojakmi a sluhami v rokokových kabátoch a bielych pančuchách, s dlhými bielymi parochňami na hlavách. Svadba sa konala 24. apríla 1854 o siedmej hodine večer vo viedenskom Kostole sv. Augustína, ožiarenom desaťtisícami sviečok. Pred oltárom sa zdvíhal biely, zlatom pretkávaný baldachýn. A všade nádherné uniformy gardistov, dôstojníkov, generálov, rázovité odevy zástupcov uhorskej a poľskej šľachty, orientálnych predstaviteľov v turbanoch. Kaleidoskop farieb a krojov. A ľud omráčený nádherou, dojatý až k slzám a nábožne obdivujúci krásnu mladú cisárovnú. Tej sa práve končila bezstarostná mladosť a začínalo sa ťažké obdobie dezilúzií.
Tragédia rakúskej cisárovnej
Alžbeta, pre ktorú sa vo Viedni ujala zdrobnenina Sissi, predovšetkým zistila, že sa ako cisárovná ocitla v zlatej klietke, kde je zo všetkých strán ostro strážená, sledovaná a spútaná starými nezmyselnými, ale prísne vyžadovanými predpismi dávno prežitého španielskeho dvorného ceremoniálu. Denne bola poučovaná, čo nesmie. Toho, čo mohla, bolo zúfalo málo. Keď si pri slávnostnom obede stiahla z rúk nepohodlné rukavičky, týždeň sa o ničom inom nehovorilo, len akého poľutovaniahodného priestupku sa cisárovná dopustila. Arcivojvodkyňa Žofia sa stala jej tyrankou. Za každú maličkosť ju karhala, poučovala. Pred cudzími ľuďmi netaktne hovorila o jej chybách a nedostatkoch. Vyjadrovala sa o nej ako o decku, ktoré bolo zle vychované a nie je hodné nosiť cisársku korunu. Neustále zasahovala aj do jej manželského súkromia. Keď sa Alžbeta posťažovala Františkovi Jozefovi, nenašla v ňom zástancu. Sám podliehal matke natoľko, že sa nedokázal postaviť proti jej názoru, ani keď šlo o jeho vlastné záležitosti, nieto ešte o manželkine. Čoraz častejšie boli medzi manželmi nedorozumenia a hádky, ktoré nakoniec viedli k citovému ochladnutiu.
Alžbeta dúfala, že keď bude mať deti, všetko sa zmení k lepšiemu. Mýlila sa. Hneď prvé dve deti, dievčatká, jej odobrali a zverili dojkám a vychovávateľkám v inom krídle hradu. Mohla ich navštevovať len vo vymedzenom čase, takže si pripadala skôr ako ich teta než matka. František Jozef sa jej odcudzoval aj svojím byrokratickým, chladným a pedantným prístupom k ľuďom a veciam. Nemal zmysel ani pre rodinný život.
Maďari ako najlepší priatelia
Pocit útlaku a neslobody, ktorý skúšala pri dvore, v nej asi podnecoval súcit so všetkými utláčanými, ponižovanými a prenasledovanými ľuďmi a národmi. Z týchto zdrojov najskôr pochádzala aj jej zvláštna sympatia k Maďarom. Z úst svojej nenávidenej svokry o nich počula hovoriť len ako o menejcennom národe, buričoch a vyvrheľoch. Jej manžel potlačil maďarskú revolúciu roku 1848, dokonca požiadal o pomoc ruského cára a ona sa dozvedala, ako kozáci podpaľovali maďarské dediny a vraždili ľudí. Stovky Maďarov boli potom uväznených, odsúdených na smrť... To všetko v nej provokovalo citový príklon, snahu priblížiť sa k nim, pomôcť im. Prihovárala sa za udelenie milosti účastníkom revolúcie u manžela. Začala sa učiť po maďarsky a dokonca, ako tvrdí spisovateľ Mór Jókai, ovládala maďarčinu bez stopy cudzieho prízvuku, ako rodená Maďarka. Často a rada chodila do Uhorska, napriek nesúhlasu Františka Jozefa a Žofie. Arcivojvoda Leopold Salvator, ktorý stál v sporoch s arcivojvodkyňou Žofiou na jej strane, to vysvetľovať takto: "V Maďarsku sa jej zdá voľnejšie, preto je tam rada." Jej učiteľ maďarčiny Dr. Falk ju podrobne zasväcoval do modernej maďarskej literatúry, učil ju porozumieť maďarskej duši. Veľmi dôverne sa zblížila s kniežaťom Júliusom Andrášim (Andrássy), účastníkom povstania, ktorý bol odsúdený na trest smrti a neskôr omilostený. Roku 1867 sa už stal uhorským ministerským predsedom. Alžbeta bola podozrievaná, že je jeho milenkou, dokonca že Andráši je otcom jej dcéry Valérie. Nie je to nemožné, pri cisárovej citovej absencii by sa nebolo čomu čudovať. Hovorilo sa tiež, že má ľúbostný pomer s krásnym dôstojníkom, ktorý sa istý čas často vyskytoval v jej blízkosti. Nikdy však nebola pri ničom prichytená. Svojím vzťahom k Maďarom sa veľmi zaslúžila o rakúsko-uhorské vyrovnanie, a tým vlastne o predĺženie existencie habsburskej monarchie. Prinútila manžela, aby sa dal korunovať na uhorského kráľa a osobne opravila svätoštefanský korunovačný plášť.
Syn Rudolf
Dňa 21. augusta 1858 sa cisárovnej Alžbete v jej dvadsiatich rokoch narodil syn Rudolf, následník trónu. Skončili sa Žofiine výčitky a zlomyseľné narážky, že nie je schopná darovať cisárovi a národu korunného princa, a teda že nemá právo nazývať sa cisárovnou. Korunný princ bol bystrý chlapec, nadaný vysokou inteligenciou. Matku mal rád, otca neznášal. Vychovávali ho, ako sa na následníka trónu patrilo, predovšetkým vo vojenskom odbore. Ako mladík, skoro chlapec, bol vtiahnutý do nerestných radovánok s dievčatami a so ženami. Zúčastňoval sa na rôznych orgiách a po jednej z nich ho otec-cisár vyfackal a skoro mu zlomil šabľu ako výraz degradácie. Z hľadiska svojej budúcnosti sa začal nebezpečne názorovo zvrhávať. Zaujali ho revolučné myšlienky. Z politických dôvodov ho teda roku 1881 ako dvadsaťtriročného mladíka oženili s osemnásťročnou belgickou princeznou Štefániou. Nebola príliš pekná ani múdra a Rudolf ju nemal rád. Hľadal útechu v cudzích posteliach. Manželka to odhalila a ich vzťah sa rúcal. Navyše sa u neho začala prejavovať nevyliečiteľná progresívna choroba - mozgová paralýza. Zoznámil sa s barónkou Máriou Vetserovou a udržiaval s ňou vášnivý ľúbostný vzťah. Barónka otehotnela, hoci Rudolf nebol rozvedený s princeznou Štefániou. Vzťah sa skončil tragicky. Milenci boli nájdení mŕtvi na zakrvavenej posteli. Barónka zastrelená z revolveru, následník s roztrieštenou lebkou. Ako sa to stalo, sa nikdy nezistilo. Zabili sa obaja, alebo jeden zabil druhého, a kto koho?
Aká bola Sissi?
Po synovej smrti sa manželstvo cisárskeho páru rozpadlo. Každý si naďalej žil svojím životom. Alžbeta často cestovala do cudziny. Jej obľúbeným miestom bola vila Miramare v Terste. Plavila sa po mori v luxusnej jachte, podnikla cestu do Afriky, Orientu... Náruživo športovala, vo svojom apartmáne vo Viedni, ale aj kdekoľvek inde mala vždy poruke sadu telocvičného náradia. Často jazdila na koni. Tejto vášne sa vzdala, až keď jej lekári konské sedlo zakázali pre gynekologické problémy. Mala rada aj knihy. Jej obľúbeným básnikom bol Heinrich Heine. Milovala Shakespeara, najmä jeho Sen noci svätojánskej. U Franza Liszta sa učila hrať na klavíri. Pred dvorným publikom vo Viedni vystupovala niekoľkokrát ako vynikajúca pianistka so skladbami Rubinštejna, Chopina a Wagnera. Inkognito jazdila na predstavenia Wagnerových opier do Bayreuthu. (Pri cestách do cudziny používala krycie meno kňažná z Hohenembsu.) Do Anglicka vraj chodievala za istým generálom, ktorý bol jej intímnym priateľom. Vo Viedni sa zdržiavala len cez zimu... Cisár sa v čase rozvratu ich manželstva zoznámil s mladou herečkou Dvorského divadla Katarínou Schrattovou. Vyvinulo sa z toho priateľstvo, o ktorého erotickom pozadí napriek cisárovmu veku nie je dôvod pochybovať. Cisár sa Schrattovej zveroval so svojimi štátnickými starosťami a ona na neho mala veľký vplyv, ktorý občas využila pre dobro veci. Rozumeli si spolu, aj keď cisár sa niekedy správal zvláštne. Keď bol v dobrej nálade, vítal sa so svojou priateľkou s ľahkým úsmevom a so slovami: "Dnes si môžete odo mňa vyprosiť zvláštnu priazeň." Očakával, že povie: "Vysoký pane, ak smiem prosiť..." a potom mala nasledovať prosba. Musela to povedať presne týmito slovami, inak sa rozhneval a potom s ňou aj celý deň neprehovoril. Ľúbostné listy jej nepísal. Nepotrpel si na nijaké vzletné vylievanie citov. Z manévrov jej posielal telegramy so stručným odkazom: "Manévre ma uspokojili. Počasie je dobré." Pozoruhodné je, že Alžbete cisárova dôverná známosť so Schrattovou vôbec neprekážala. Akoby sa naopak tešila, že Schrattová poskytovala jej mužovi niektoré potešenia namiesto nej. Dokonca sa s priateľkou svojho muža zoznámila a sama s ňou nadviazala dôverný priateľský vzťah.
Finále
V posledných rokoch života už trápili Alžbetu rôzne zdravotné problémy. Občas viedla trudnomyseľné reči o smrti. "Viem," povedala raz svojmu učiteľovi gréčtiny, "že mi nič nezabráni, aby som sa nestretla so svojím osudom práve v deň, ktorý mi je určený. Všetci ľudia sa musia v určenú hodinu vydať na cestu, aby sa stretli so svojím osudom. Osud dlho zatvára oči, ale nakoniec nás predsa len nájde. Ľudia potom robia kroky, ktoré by nemali robiť. Snažia sa mu uniknúť, ale tieto kroky ich naopak vedú priamo k osudu." V apríli 1898 po šesťtýždňovom pobyte so sestrou Matildou vo Švajčiarsku odcestovala cisárovná Alžbeta do kúpeľov Kisingen v Nemecku. Tu už naplno prepadla depresiám. Pokúšala sa im uniknúť návratom do Viedne, ale ruch veľkomesta jej dráždil nervy. Odcestovala teda do lainzského zámku v očakávaní, že tu nájde potrebný pokoj. Stránila sa ľudí, najlepšie sa cítila osamote, sama so svojimi myšlienkami. Leto ako zvyčajne trávila v Ischli. Prihlásili sa srdcové problémy a lekár jej radil, aby odišla do kúpeľov Nauheim v Nemecku. Tam sa skutočne jej zdravotný stav zlepšil. Dňa 29. augusta odcestovala do Mont de Caux vo Švajčiarsku. Cítila sa výborne. Podnikala horské prechádzky, s rozkošou vdychovala svieži vzduch... Tragédia sa udiala 10. septembra 1898 v Ženeve. Presne na poludnie Alžbeta opustila v sprievode svojej dvornej dámy hotel. Chcela nastúpiť na parník do Mont de Caux. Dvorná dáma, kňažná Sztarayová, sa ponáhľala dopredu, aby stihla pri prístavnom mostíku kúpiť lístky. Vtom sa z lavičky na Quai du Mont Blanc zdvihol muž s hranatou tvárou a fúzikmi. Bol to Talian Luigi Lucheni, nebezpečný anarchista, ktorého sledovala švajčiarska polícia. Bez slova pristúpil k cisárovnej a bleskovo jej zasadil krátkou dýkou ranu do hrude. Alžbeta bez slova klesla na zem a vrah odchádzal rýchlym krokom, akoby sa nič nestalo. Kňažná sa obzrela a zbadala cisárovnú na zemi. Myslela si, že jej prišlo zle od srdca. Rýchlo k nej dobehla a pomohla jej vstať. Prišli spolu k mostíku a vstúpili na loď tesne pred odrazením od brehu. Na palube Alžbeta náhle upadla do bezvedomia. Dvorná dáma sa s pomocou niekoľkých cestujúcich usilovala priviesť Alžbetu k vedomiu. Keď jej však rozopla šaty, objavila rozsiahlu mokvajúcu krvavú škvrnu. Cisárovná sa náhle prebrala: "Čo sa stalo?" Na lodi nastal ruch. Kapitán na žiadosť kňažnej obrátil loď späť k brehu. Ťažko ranenú, krvácajúcu Alžbetu na nosidlách odniesli do hotela. Privolaný lekár mohol konštatovať už len smrť. Anarchistický atentátnik Lucheni bol odsúdený na doživotie, 19. októbra 1910 sa vo svojej cele obesil na opasku.
Zdroj:historiarevue.sk